Nefertiti

K špičkovým inštruktážnym nahrávkam Jameyho Aebersolda patria nepochybne tie, na ktorých účinkuje Ron Carter. Keďže krátku anotáciu o jeho živote a kariére si môžete prečítať v kapitole Autumn Leaves, my sa zameriame hlavne na nahrávku Nefertiti z albumu Wayne Shorter Vol.33. Nahrávalo sa v tomto obsadení: David Liebman – as,ts; Harold Mabern – p; Ron Carter – b a Adam Nussbaum – ds. Na backing-tracku počujem však len rytmickú sekciu. Nahrávka so saxofónom bola vydaná neskôr. Prvé uvedenie kompozície Wayne Shortera Nefertiti pochádza z rovnomenného albumu Milesa Davisa roku 1968. Zaujímavé je, že na originálnej verzii hrá dychová sekcia tému, zatiaľ čo rytmická skupina improvizuje.
Ide o modálnu skladbu, v ktorej nenájdete žiadne harmonické kadencie. 16-taktová téma je postavená na 3 príbuzných frázach, ktoré používajú sekvencie a prácu s motívom. Prvá fráza začína v 1.takte, druhá v 9.takte a tretia v 11.takte na tóne b. Druhá a tretia fráza sa vzájomne prekrývajú. Ďalšou zvláštnosťou, je že Shorter nevypísal svojim spoluhráčom akordické značky, ako to bolo zvykom, ale iba skicu s notami, ktorými by mali túto skladbu harmonizovať. Harmonizáciu, tak ako ju dnes poznáme, vymysleli hudobní vydavatelia. Kvôli tomu sa dodnes diskutuje, ktorá by mala byť tá správna.

My sa dnes pozrieme na prácu Ron Cartera, ktorý nahral túto skladbu s 18-ročným odstupom. Pod prvou polovicou témy (1.-8.takt), hrá väčšinou celé noty, iba na konci 8.taktu hrá na 3.-4.dobu osminové trioly. Druhá časť témy (9.16.takt) strieda celé noty s polovými a triolami. Celkový pocit z kontrabasového sprievodu evokuje skôr baladu alebo hranie „na dve“. Druhý chórus začína taktom s celou notou (17.takt), ale hneď v druhom takte (18.takt) hrá inverzne swingované noty a v ďalších taktoch strieda predrazené štvrťové noty s osminovými triolami. Kvôli rytmickej pestrosti hrá Carter v ďalších taktoch veľkú triolu (22.takt), predrazené osminové noty (24., 29., 30.takt) a rôzne kombinácie osminových a štvrťových nôt (31., 32.takt). Zámerne sa tu vyhýba hraniu v štýle walking bass. Basová linka má rytmickú aj melodickú dôležitosť. Ide vlastne o ďalší melodický hlas. V 32.takte je namiesto tónu „es“ tón „a“, čo je jednoduchá tritonálna zámena naznačená v prislúchajúcom akorde ako #11.

V 3.chóruse sú po harmonickej stránke „vyslovené“ všetky akordy exaktne, až na 43.takt, kde kvôli kvartovo-kvintovej logike pohybu vedenia basu zahrá v base terciu „fis“ namiesto základného tónu „d“. Na konci 3.chórusu rytmizuje sprievod swingovanými osminovými notami (45.-46.takt), aby vzápätí zahral ich zrkadlový obraz – inverzne swingované osminové noty (47.takt) a ukľudnil vedenie basu polovou notou (48.takt).
4.chórus obsahuje ďalšie skvelé harmonické a rytmické nápady. Celkove sa Carter snaží držať veci „pod pokličkou“. Vychádza z polových nôt, ktoré strieda s triolami a swingovanými osminovými notami. V 52.takte nasadzuje na ťažkú dobu dvojzvuk „h-dis“, aby sa rýchlym glissandom dostal do „c-e“ Zaujímavým momentom je 53.-54.takt, kde basová fráza dĺžku 2 taktov. Opakuje ju v modifikovanej forme hneď v 55.-56.takte. V 59.takte je na ťažkej dobe opäť tercia. Tú rozvádza hneď na druhej dobe o oktávu nižšie. V 60.takte urobí to isté o osminovú notu skôr, čím zvyšuje pohyb vpred. V taktoch 61.-64.takte sa štvornásobným opakovaním trojice rovnakých tónov („e“-„es“-„a“-„a“) dostáva na  predrazenú 2.dobu v poslednom takte formy (64.takt). Carter má ale jasnú predstavu, kde sa nachádza a nemá problém prísť na začiatok 5.chórusu exaktne.
O Ron Carterovi sa často hovorí ako o najkreatívnejšom kontrabasistovi histórie jazzu. Jeden z dôkazov, prečo to tak naozaj je, počujeme v tejto basovej linke.