Tento bopový štandard napísal Tadd Dameron. Má identickú harmonickú štruktúru ako kompozícia Cole Portera What Is This Thing Called Love?.
Hot House preslávil najmä kvintet Charlieho Parkera, ktorý ho nahral už v roku 1945.
Skladba je napísaná v C-dur, ale po harmonickej stránke je plná modálnych zámen. Má formu AABA. Časť A, 1.-4.takt skladby je v f-mol melodickej, 5.-6.takt je v c-mol harmonickej, ale IIm7b5-V7b9 nesmeruje do Cm7 ale Cmaj7. V časti B, čiže 17.-20.takt je harmonická kadencia v Bb-dur. 21.-22.takt je substitučná dominanta, akord Ab7#9#11, ktorý môžeme chápať aj ako dominantu-dominanty a v 23.-24.takte dominantný akord G7b9#11, ktorý by mal smerovať do c-mol harmonickej. Na oba akordy je možné hrať zmenšenú stupnicu začínajúcu pol tónom. Posledná A-časť je identická s časťou A1 a A2.
Transkripcia pochádza z inštruktážnej nahrávky Jameyho Aebersolda, Vol.94 Hot House. Autorom 10 chórusov basových liniek je opäť Christian McBride. Jeho vedenie nevykazuje žiadne anomálie, sústredím sa len na zaujímavé miesta. V 10.takte (téma) hrá double-chromatic do tercie (tón „e“) akordu C7#11, ktorá príde až na tretiu dobu.
V 41.takte nastupuje na ťažkú dobu terciou a v nasledujúcom, 42.takte je na ťažkej dobe #11 a vzápätí tercia akordu C7#11.
Zaujímavo je tiež riešený 57.-58.takt, kde chromaticky zostupuje z „g“ do „e“. Je to čiastočne single-chromatic a čiastočne double-chromatic approach. Neobvyklý je tiež 66.takt s „cis“ na ťažkej dobe akordu C7#11.
V 134.takte čistá kvarta na ťažkú dobu akordu C7#11 sa dá zdôvodniť jedine v kontexte s predchádzajúcim taktom. V 154.takte je septima na ťažkej dobe dominantného akordu.
V 162.takte je 3.-4.doba opäť double-chromatic smerujúci do kvinty akordu Fm7 v 163.takte. 169.takt je totožný s predchádzajúcim postupom, pričom cieľovým tónom je základný tón akordu C7#11 na ťažkej dobe v 170.takte. ďalšie double-chromatic postupy sa dajú nájsť v taktoch 194 a 205.
Za zmienku postup v 213.-216.takte so stúpajúcimi tónmi.
V 233.takte ide s najväčšou pravdepodobnosťou o dominantnú zádrž na akorde C7#11, pretože tón „c“ nie je obsiahnutý v akorde Gm7b5. V 237.takte opäť zádrž na b5 akordu Dm7b5 ako aj kompletná reharmonizácia akordu G7b9 na Db7 v 238.takte.
Anomáliou je tón „des“ pod akordom C7#11 a dá sa vysvetliť jedine reharmonizáciou, keby sme akord |C7#11| v 258.takte zmenili na dva akordy |Gm7b5 C7#11|. V 265.takte je akordický tón „des“, čiže b5 akordu Gm7b5 z oboch strán „obalený“ tónom „c“.
V 281.takte je opäť McBridov obľúbený double-chromatic, ktorý smeruje do základného tónu akordu C7#11. Pred úplným záverom celej skladby graduje McBride v
305.-307.takte svoju basovú linku dominantnou zádržou pedálovým tónom F, čiže základným tónom akordu F7.
Kompletnú transkripciu tejto basovej linky vo formáte PDF nájdete v záhlaví článku.