Ladislav Gerhardt

I

Vracal som sa z nepodareného rande z centra Bratislavy k zastávke autobusu číslo 39. Prešiel som podchodom na Mierovom námestí, ktorý ešte stále voňal novotou. Bol svieži podvečer, november 1982. Hneď vedľa kina Hviezda bol nový divadelný priestor, Štúdio S, v ktorom po dlhoročných zákazoch povolili vystupovať Lasicovi a Satinskému s vlastným humoristickým programom Nikto nie je za dverami. Keď som uvidel asi 50 metrový rad ľudí ústiaci do nádvoria hotela Tatra, pochopil som, že lístky ešte nie sú vypredané. Peniaze, ktoré som pôvodne zamýšľal utratiť za večeru s frajerkou, ma pálili vo vrecku. Automaticky som sa teda postavil do radu a dúfal, že budem mať šťastie. Keď som sa po odstátej polhodinke dostal k pokladni divadla, pani za sklom vyložila tabuľku s nápisom „Nikto nie je za dverami – vypredané“.

„Čo tam ešte máte?“ spýtal som sa.
„Ešte máme lístky na jazzový koncert. Chet Baker.“ povedala pani netrpezlivo a pozrela na ľudí, ktorí stáli za mnou.
„Chet Baker? To myslíte vážne? S kým?“ nevedel som stráviť nečakanú odpoveď. Sklamanie okamžite vystriedalo vzrušenie.
„Chet Baker s Combom Ladislava Gerhardta.“ ukázala prstom s rastúcou nervozitou na program nalepený na skle pokladne.

Lístok som si, samozrejme, kúpil. Pre jazzového fanúšika odchovaného Bratislavskými jazzovými dňami v spoločenskej sále PKO, bol koncert v Štúdiu S úplne iným zážitkom. Nielen kvôli elegantnému prostrediu a výbornej akustike, hlavne však kvôli menšiemu rozmeru divadla, ktoré dodávalo koncertom intímny charakter.

Na Cheta Bakera som sa veľmi tešil. Z programu som sa dozvedel, že s ním príde vibrafonista Wolfgang Lackerschmid z Nemecka, s ktorým Baker pred pár rokmi nahral dve LP platne1. Okrem dvoch zahraničných hudobníkov boli v programe avizovaní: gitarista Karol Ondreička, kontrabasista Petr Kořínek z Prahy, hráč na bicie nástroje Jozef „Dodo“ Šošoka a samozrejme Ladislav Gerhardt. Podľa všetkého to mal byť skvelý koncert. Osud to však zariadil inak. Chet Baker do Bratislavy nakoniec neprišiel. Nevedno, čo sa stalo. Baker, svetoznámy americký hudobník, sa dostal kvôli závislosti na heroíne do veľkých problémov. Riešil to tak, že sa odsťahoval do Európy, kde prežil posledných desať rokov svojho života. Tesne pred začiatkom koncertu v Štúdiu S prišiel na pódium Šošoka, ktorý ospravedlnil Bakerovu neprítomnosť. Vzápätí ohlásil hosťa, ktorého meno mi nebolo úplne neznáme. Dodovi, ktorý tento koncert organizoval, sa na poslednú chvíľu podarilo zohnať náhradu, ktorou bol kanadský trubkár Kenny Wheeler. Prvé, čo mi pri ohlásení jeho mena napadlo: To je trubkár, ktorého na jeho LP sprevádza Keith Jarrett2!
Hudobníci si hodinu pred začiatkom prešli noty s Kennyho originálnymi kompozíciami, tie doplnili o skladby štandardného repertoáru a išli hrať. Bol to veľmi pekný koncert, ktorý mi roky rezonoval v hlave. Laco Gerhardt a hlavne Petr Kořínek boli na tento druh hrania správnou voľbou. Obaja mali dostatok praxe s čítaním notového zápisu, čo medzi jazzmanmi v tom čase nebolo obvyklé. Wheeler, ktorý mal niečo nad päťdesiat3, sa už dlhšiu dobu venoval viac komponovaniu a uvádzaniu vlastných skladieb, než obligátnemu hraniu štandardov. Pre československých jazzmanov to bola problematická situácia, s ktorou sa však Laco i Petr vysporiadali so cťou. Wheeler vo svojej hudbe kombinoval tonálnu a modálnu harmóniu, často používal nepravidelné formy a zložený rytmus. Technicky bol rovnako zdatný na trúbke ako na krídlovke a jeho improvizácie mali skôr lyrický charakter. Laco vo svojej hre spájal harmonické koncepcie Billa Evansa, ovplyvnené európskou hudobnou tradíciou, s bluesovým jazykom typickým pre klaviristov ako Wynton Kelly alebo Junior Mance. Pre Wheelera bol priam ideálnym partnerom.

II

Gerhardt sa už počas štúdia na VŠMU profiloval ako jazzový interpret a skladateľ. Jeho pomalé blues Večerná nálada, ktoré v roku 1962 nahral v Slovenskom rozhlase s vlastnou kapelou4, je jednou z prvých nahrávok moderného jazzu na Slovensku. Kľúčové v jeho jazzovej kariére bolo vystúpenie na Jazzovom festivale v Karlových Varoch, kde získal cenu za najlepší interpretačný výkon. Po ňom nasledovalo vydanie kompozície Ingrid na sampleri Československý jazz 1964 v českom vydavateľstve Supraphon. Dve ďalšie skladby, Momentka a Konverzácia s Alicou, mu vyšli na EP, ktorá bola prílohou ku knihe Igora Wasserbergera Jazzový slovník. Laco bol nadaný umelec, nezvládal však existenčné tlaky socialistickej reality. Povahou skôr introvert a nonkonformista, neschopný plávať s prúdom. Jeho prvý väčší konflikt na VŠMU s profesorom a renomovaným hudobným skladateľom Jánom Cikkerom skončil Lacovým vylúčením zo štúdia kompozície. Na Cikkera, váženého člena vtedajšieho hudobného i spoločenského establišmentu, sa vo svojej mladíckej naivite pozeral ako na objekt hodný posmechu a pohŕdania. Na druhej strane mu nevadil umelecky spriaznený minister kultúry, básnik a komunista Miroslav Válek5. Keďže Lacovou prioritou bola rodina, v hudbe musel často robiť kompromisy. Pevnú oporu našiel v manželke Alici, ktorá chápala jeho zraniteľnú dušu a tolerovala viac, než by to dokázala iná žena. Keďže ona sama bola hudobníčka (študovala hru na violončele na bratislavskom VŠMU), rozumela jeho dileme. Laca považovala za svoju životnú lásku. V mladosti bola Alica Urbanová atraktívne dievča, o ktoré sa uchádzalo veľa mužov. Jedného dňa ju pozval na rande maliar Ondrej Zimka, vtedy ešte študent VŠVU. Alica prišla na miesto stretnutia včas, ale Ondrej meškal. Náhodou však išiel okolo Laco, ktorý využil príležitosť a pozval ju na kávu…

Dali sa dohromady, pričom asi šesť rokov s malými prestávkami chodili. Príčinou rozchodov bol Lacov nedostatok času. V roku 1965 sa napokon vzali. Napriek Lacovmu stupňujúcemu sa problému s alkoholom, bol starostlivým manželom, ktorý na svoju ženu nedal dopustiť. Je zaujímavé, že téma manželstva sa neskôr objavuje aj v názvoch Lacových jazzových albumov (Dobre sme sa oženili, Prečo sme sa oženili a Už sa ženiť nebudeme).

Zavŕšením tohto šťastného obdobia bolo vydanie jeho prvej LP platne Dobre sme sa oženili v roku 1969. Gerhardt mal pôvodne v úmysle pozvať na nahrávanie trubkára Carmella Jonesa a altsaxofonistu Leo Wrighta, ktorí v 60. rokoch pôsobili v Západnom Berlíne. Obaja americkí hudobníci by do jeho hard-bopovej koncepcie dokonale zapadli. Kvôli ruskej okupácii v auguste 1968 sa však tento plán nedal uskutočniť. Napokon sa nahrávalo v obsadení: Laco Déczi-trúbka, Laco Gerhardt-piano, Vincenc Kummer-kontrabas a Laco Tropp-bicie nástroje. Aj keď išlo viac-menej o štúdiové zoskupenie, výsledok bol skvelý. LP obsahuje, až na jednu originálnu Gerhardtovu kompozíciu, skladby štandardného repertoáru. Okrem imponujúcich sólových výkonov Décziho s Gerhardtom treba vyzdvihnúť aj skvele odvedenú prácu rytmiky Kummer-Tropp. Vincenc Kummer, v tej dobe špičkový pražský kontrabasista, tu štýlom hry pripomína Paula Chambersa.

III

Na analýzu som vybral časť klavírneho sóla zo skladby Dobre sme sa oženili. Ide o prvé tri chórusy 12-taktového blues v F-dur, ktoré začínajú ako dialóg klavíra s kontrabasom bez sprievodu bicích nástrojov.

Keďže je Gerhardtovo sólo hrané takmer výhradne v jednohlase, zameral som sa na prácu pravej ruky. Zatiaľ čo na začiatku improvizácie, v 2.-5.takte používa pentatoniku f-mol, v 8.-9.takte pracuje s akordickými tónmi v bopovom štýle. 

Na začiatku druhého chórusu, v 13. a 14.takte zahrá dva akordy ale potom zase pokračuje improvizáciou v jednohlase. Štýlovo čisté bopové frázy nájdete v 14., 16., 18. a 20.takte. Vydarená je hlavne 5 taktová improvizačná linka, ktorá začína v 21.takte a končí až v prvom takte 3.chórusu. V 23.takte na 2.dobe nájdeme „double-chromatic“ smerujúci do tónu „a“, čiže tercie akordu F7. V 24.takte ide o reharmonizáciu funkčne príbuzným akordom Dm.

V treťom chóruse sú použité reharmonizácie akordov – napr. v 31.takte je triola na prvej dobe, kde Dm je náhradou akordu F7. V 32.takte nahrádza akord Am anticipáciou jeho dvojičky z dominantného jadra D7 resp.D7b9, pričom na ťažkú dobu nastupuje jeho terciou a kvintou. V 33.takte nastupuje na 3.dobu s nepravidelným motívom, ktorý je náznakom polyrytmu 3:4. Po jeho druhom opakovaní však použije bopovú frázu. Na tomto mieste vidím zárodok motivickej improvizácie, ktorá je v súčasnosti vo väčšej obľube než bopové formulky typické pre obdobie 60-ych rokov. Frázovaním, ornamentáciou6 a nepravidelným umiestňovaním akcentov pripomína Lacovo sólo nahrávky bopových klasikov ako Wynton Kelly, Bud Powell alebo Red Garland.

IV

Vďaka albumu Dobre sme sa oženili dostal Gerhardt ponuku na spoluprácu v projekte Interjazz. Išlo o medzinárodný bigband pod vedením českého dirigenta Václava Zahradníka, v ktorom účinkovali špičkoví jazzoví sólisti z tzv.socialistických krajín7, pričom Laco bol v tomto výbere jediný Slovák. Orchester nahral v roku 1970 LP8 a vystúpil na Pražskom jazzovom festivale. Antonín Matzner, producent českého hudobného vydavateľstva Supraphon, bol na základe prvotného úspechu projektu poverený prácou na jeho 5 pokračovaniach. Laco bol pri zrode tejto úspešnej série. 

V tom istom období pracuje spolu s Tomášom Janovicom na zhudobnení rozprávky pre deti s názvom Záplata, ktorá vyšla začiatkom roka 1971 na LP vo vydavateľstve Opus9. Na pozadí príbehu o chlapcovi Ondrejovi sa odvíjajú Gerhardtove hudobné ilustrácie, ktoré kombinujú bežnú scénickú hudbu interpretovanú symfonickým orchestrom s hard bopovými témami a improvizáciami v podaní jazzového sexteta. Nahrávka, kvôli svojmu žánrovému zaradeniu, nevyvolala väčšiu odozvu kritiky, pre mnohé deti však bola zážitkom, ktorý zásadne ovplyvnil ich hudobné vnímanie. Skladba Cieľová rovinka by určite vynikla aj medzi kompozíciami klasikov hard bopového žánru ako Clifford Brown, Horace Silver alebo Hank Mobley.

V roku 1972 uviedol Gerhardt na festivale Košická jar symfonicko-jazzovú suitu pre jazzové sexteto a symfonický orchester Obrazy a reminiscencie. Išlo o dielo napísané na objednávku Slovenskej filharmónie v Košiciach, ktorého premiéru naštudoval v spolupráci s dirigentom Bystríkom Režuchom. Napriek tomu, že mal Laco ako jazzman na Slovensku takmer monopolné postavenie, končila „všetka námaha len s nepatrným výsledkom“10. Jazz spadal pod kompetenciu agentúry Slovkoncert, ktorá sa však z prevažnej miery venovala manažovaniu populárnej hudby. Laco považoval jazz za žáner umelecky rovnocenný s vážnou hudbou. Váhou svojej profesionálnej autority sa pokúšal o inštitucionalizáciu svojej kapely, podobne ako to vyriešil Bohdan Warchal so svojim Slovenským komorným orchestrom, pod krídlami Slovenskej filharmónie. To sa však zo strany SF nestretlo s porozumením.  Gerhardt znechutený nezáujmom inštitúcií a existenčnými problémami, sa preto niekoľko rokov venoval komerčnejším žánrom v Československu a dobre platenou prácou v kapitalistickom zahraničí. Neuralgickým bodom jeho jazzových projektov bola vždy rytmická sekcia. Nedostatok schopných spoluhráčov sa mu podarilo vyriešiť až v roku 1976, keď oslovil basgitaristu Antona Jara a hráča na bicie nástroje Cyrila Zeleňáka. Pre mladých hudobníkov, ktorí dovtedy hrali hlavne v rockových kapelách11, bol angažmán v jazzovej kapele úplne novou skúsenosťou. Spolu s ďalšími dvomi kolegami, ktorými boli gitarista Karol Ondreička a saxofonista Ľubomír Tamaškovič, sa nové Combo Ladislava Gerhardta predstavilo v roku 1976 na Bratislavských jazzových dňoch. Už o rok neskôr12 nahralo Combo v rovnakej zostave druhú Lacovu LP platňu so skeptickým názvom Prečo sme sa oženili?  Podstatnú úlohu pri nahrávaní tohto albumu zohrala produkcia, pričom výsledný zvukový design treba chápať v kontexte doby. Hudobné vydavateľstvo Opus sa v 70. a 80. rokoch profilovalo hlavne na novej, rockom ovplyvnenej vlne slovenskej populárnej hudby. Gerhardt sa pokúša integrovať prvky, ktoré sa objavili v jazze po roku 1970 do svojej hudby. Či išlo o zámer, zhodu okolností alebo kompromis vyplývajúci z vtedajších možností, sa dnes už zistiť nedá. Úplne inak je to s kompozičnou stránkou nahrávky. Skladby sú napísané s jasnou predstavou o ich zmysle a výslednom tvare. Oproti Gerhardtovým raným kompozíciám ovplyvnených hard bopom, ide o markantný posun smerom k modálnej hudbe, využitiu kvartovej harmónie a rovného rytmického cítenia. Zaujímavými skladbami sú Kde si bol tri dni? a Kde je výplata? Gerhardt ich napísal pre kompletnú zostavu, ale keďže sa mu ich kvôli nedostatku času s kapelou nepodarilo naskúšať, nahral ich sólovo.

V

Z ôsmich pôvodných kompozícií, ktoré album obsahuje, sa stala spontánnym predmetom môjho záujmu skladba Nervy. V zborníku Lacových kompozícií s názvom Jazz pre mierne pokročilých I, uvádza autor predznamenanie g-mol. Téma 12-taktovej formy, harmonizovaná dominantnými akordmi typu sus4, obsahuje malú terciu. Tá sa dá chápať dvomi spôsobmi: buď ako „blue-note“ v durovom blues alebo, a to je oveľa presnejšie, ako doškálny tón molového blues, ktoré je harmonizované dominantnými septakordami typu sus4. Gerhardt si zvolil pre interpretáciu skladby hranej v rýchlom tempe (240 BPM) elektrický klavír značky Fender Rhodes, ktorý vtedy vlastnil. Zvuk tohto nástroja bol v 70.rokoch chápaný ako protipól k zvuku akustického klavíra.

Prvé 4 chórusy Gerhardtovho sóla kombinujú motivickú prácu s bopovými frázami. Začiatok klavírneho sóla prezradí pointu: v originálnom parte klavíra je uvedený akord G7sus4, v skutočnosti však na ťažkú dobu príde Gm9. Ako sa neskôr ukáže, Gerhardt sa v improvizácii neviaže na bluesovú formu. Jeho improvizácia implikuje 4-taktové úseky, v ktorých sa striedajú tónika a subdominanta.

V 5.takte prichádza obligátna subdominanta, ale dominantné jadro s bopovou frázou v 7.-8.takte smeruje späť na tóniku v 9.-12.takte.

Druhý chórus začína opäť presvedčivým akordom Gm9 na prvej dobe, pričom v 17.takte príde subdominanta Cm9. Dominantný akord D7alt. v 20.takte na 3. a 4.dobe nás však vracia späť na tóniku Gm9. Oproti prvému chórusu je to zmena.

Typické bopové frázy nájdeme v 7.- 10., 18.-19., 31.-34., 39.-41. a 42.-43.takte. V treťom chóruse ostáva 8 taktov na tónike Gm9 a až potom ide na subdominantu Cm9. Pekným improvizačným  momentom je prechod na subdominantu cez jej IIm7b5 a V7b9 v 31.-32.takte.

Štvrtý chórus je harmonickou štruktúrou veľmi podobný prvému chórusu. Obsahuje pekné bopové fráze, ktoré však nemajú jasné smerovanie. Gerhardt je citlivým sólistom, ktorý reaguje na dianie v rytmike. Markantným príkladom je 47.-48.takt, ktorý prenecháva breaku bicích nástrojov. Gerhardtova improvizácia používa iba 2 harmonické funkcie, ktoré sa v 4-taktových úsekoch striedajú nad jasne definovanou formou molového blues. Zatiaľ čo basgitara a bicie nástroje dodržiavajú formu, Gerhardt hrá improvizáciu a jej sprievod voľne.

VI

Koniec 70. a začiatok 80. rokov bolo pre Laca intenzívnym obdobím. Angažmány v nemeckých divadlách sa striedali s koncertmi na jazzových festivaloch v Československu. Combo Ladislava Gerhardta bolo vtedy jednou z mála, ak nie jedinou profesionálnou jazzovou kapelou na Slovensku. O to prekvapivejšie pôsobí zoznam spoluhráčov na ďalšej LP z roku 1980, kde ostal z pôvodnej zostavy iba gitarista Karol Ondreička. Okrem neho oslovil Gerhardt s ponukou na nahrávanie novú rytmiku: Jozef Brisuda – kontrabas a Jozef Šošoka – bicie nástroje. Combo Ladislava Gerhardta v tomto obsadení s hosťujúcim Petrom Lipom vystúpilo na 13.Medzinárodnom jazzovom festivale v Prahe. O rok neskôr13 došlo k pamätnému koncertu s Kennym Wheelerom v Štúdiu S. To však boli skôr výnimky z pravidla, lebo jeho hlavným zdrojom príjmu bolo hranie v nemeckých divadlách. Pôsobil tam nielen ako hudobník-interpret, ale aj ako aranžér a hudobný vedúci. Koncom 80. rokov, unavený z nekonečného  brázdenia „nemecky hovoriaceho priestoru“14, sa pustil do práce na projekte mapujúcom život a tvorbu sovietskeho básnika, hudobníka, herca a disidenta Vladimíra Vysockého. Kombinácia Vysockého textov v prekladoch Ľubomíra Feldeka s hudbou upravenou pre jazzový kvartet boli pre slovenské publikum v čase „perestrojky“15 atraktívnym programom. O to viac, že jeho hlavným protagonistom bol známy herec Andrej Hryc. Pamätám sa, ako som jedného rána cestou do školy objavil  gigantický plagát s nápisom „Môj Vysockij“. Okrem Andyho Hryca tu figurovali mená mojich jazzových idolov v úplne nečakaných súvislostiach: Ladislav Gerhardt – klavír, keyboards; Karol Ondreička – gitara, balalajka; Jozef Brisuda – kontrabas, basgitara a Jaroslav Rozsíval ml. – bicie nástroje.

Traumu zo sprenevery umeleckých ideálov chodil Laco zapíjať spolu so svojim verným spoluhráčom, gitaristom Karolom Ondreičkom, do ružinovskej krčmy Vihorlat. Na jednom z takýchto deštruktívnych stretnutí pri pive sa Laco neudržal a začal nahlas nadávať. 

„To je strašné! Toto je nejaká jazzová kariéra? Veď ja hrám namiesto jazzu ruské častušky!“ rozohňoval sa, posilnený alkoholom. Vtom si všimol, ako sa Karol, ktorému spoza peny vytŕčal iba rám silných okuliarov, usmieva. Jeho úsmev zvýrazňoval polliter piva, ktorý pôsobil ako zväčšovacie sklo.
Laco sa kvôli tomu nahneval ešte viac a povedal pamätnú vetu:
„A ty sa čo usmievaš, junáčik?16 Čo by si povedal Jim Hallovi? Že hráš vo Vysockom? Na balalajke?“
Zvláštnu príchuť mala séria výchovných koncertov pre stredoškolskú mládež na východe Slovenska v novembri 1989. V Košiciach, Lacovom rodnom meste, sa malo hrať vo filharmónii 27.novembra, čiže v deň generálneho štrajku. Hrať, či nehrať? Celý život ho ideológia v hraní jazzu obmedzovala a teraz by mal kvôli komunistom znova nehrať? Hamletovskú otázku vyriešil po dohode s pedagogickým dozorom žiakov rozhodným: „Hrať sa bude!“ Jazzový koncert uviedli ako prezentáciu hudby zakázanej komunistickým režimom a úspech bol zaručený. Žiaci počúvali s maximálnou pozornosťou a nadšene tlieskali po každom sóle. Laco, ktorý už tušil, že s jeho zdravím nie je všetko v poriadku, si užíval jeden z najkrajších momentov svojho života.

VII

Gerhardtova skladba Už som si povyskočil, je postavená na 32-taktovej forme AABA, pričom časti A majú pôvod v molovom blues a stred B s prechodom do paralelnej dur nezaprie hard-bopové korene. Časti A sú hrané rovným cítením a v časti B sú osminové noty swingované. V transkripcii prvého chórusu sóla klavíra nájdeme jednak typický bopový slovník ako aj spontánne reharmonizácie.  

Lacovo sólo začína dominantnou zádržou na akorde D7, ktorý je nadradený Gm7 – 1.-4.takt. V 5.-6.takte sa pohybuje v harmónii, pričom v 7.-8.takte využíva zmenšenú stupnicu D začínajúcu ½ tónom.

V 9.-12.takte použije g-mol harmonickú, pričom jedinú výnimku tvorí malá septima v 10.takte, ktorá je označená znakom +. Zbytok 8-taktia – 13.-16.takt používa typické bopové výrazové prostriedky s reharmonizáciou v 14.takte. Dominanta G7b9 však nesmeruje naspäť na tóniku Cm7 ale na dominantný akord Eb9#11, cez ktorý sa dostane do časti B. 

Stredná časť začína malým zaváhaním rytmiky (kontrabas+bicie nástroje) v 17.takte pri prechode z rovného cítenia do swingu. Od zdvihu k 19.taktu (4.doba 18.taktu) však už všetko prebieha v „štandardnom“ móde. Zaujímavé je hlavne smerovanie improvizácie, pri ktorej je harmónia strednej časti podstatne zjednodušená. Pôvodná akordická schéma, ktorá je napísaná ako sled klesajúcich dominantných jadier: Em7 A7|Dm Dbm|Cm F7| (18.-20.takt) je zjednodušená na: G7b9|Cm7|F7b9. V 20.takte je v ľavej ruke naznačený akord Eb7, ale v improvizovanej linke je napriek tomu F7b9. Od 22.taktu je ďalšie zjednodušenie: redukcia dominantného jadra na dominantu, čiže D7#9.

V poslednej A časti je harmónia v improvizácii zredukovaná na 2 akordy, t.j. tóniku Gm7 a subdominantu Cm7. Molové dominantné jadro v 30.takte slúži len na to, aby improvizáciu naviedlo späť na tóniku. Akordy, ktoré z toho vyplývajú sú napísané v zátvorke. Akordické tóny, ktoré občas zaznejú v sprievode, sú väčšinou bez základného tónu. Basová línia je tým plne v kompetencii kontrabasu.

VIII

Ladislav Gerhardt o hudbe príliš nehovoril, on ju žil. Chcel byť hlavne jazzovým klaviristom. Oveľa viac však dosiahol ako hudobný skladateľ. Je autorom vyše tristo skladieb a asi tisícky aranžmánov, pričom jeho tvorba zahŕňa hudbu k filmom a TV inscenáciám, pop, šansóny, scénickú hudbu pre divadlo, zhudobnenú poéziu a jazzové kompozície. Bol to vzdelaný, skromný a pracovitý človek. Vo vzťahu ku kolegom-hudobníkom bol príkladne čestný. Nikdy sa nestalo, že by niekomu niečo nezaplatil alebo dlžil. Komunistický režim jeho jazzovej kariére veľmi neprial, skôr ju toleroval. Lacove najlepšie roky, zachytené na nahrávkach zo 60. rokov, sú pre väčšinu dnešných jazzových fanúšikov nedostupné. Začiatkom 90. rokov mu diagnostikovali rakovinu hrtana. Napriek tomu pracoval až do poslednej chvíle. Či už išlo o účinkovanie v rakúskej Freie Bühne Wieden17, komponovanie alebo občasné jazzové koncerty. Zomrel symbolicky, 21.augusta 1993.  

  1. SMP 2102 Chet Baker/Wolfgang Lackerschmid – Ballads for Two. SMP 2110 Chet Baker/Wolfgang Lackerschmid featuring Larry Coryell, Buster Williams & Tony Williams. Obe vyšli na Sandra Records v roku 1980.
  2. ECM 1069 Kenny Wheeler – Gnu High (Kenny Wheeler, Keith Jarrett, Dave Holland, Jack Dejohnette). LP vyšlo v roku 1976.
  3. Kenny Wheeler (1930-2014)
  4. Bratislavské jazzové kvarteto resp. Bratislava Jazz Quartet (BJQ). Zostava: Ladislav Gerhardt – p, Jozef Novan – vibrafón, Gustáv Riška – kontrabas a Ján Halász/Pavol Polanský – bicie nástroje.
  5. V roku 1985 vyšlo LP Len tak, ktoré obsahuje Gerhardtom zhudobnené básne Miroslava Válka v interpretácii spevákov Petra Lipu, Adrieny Bartošovej a recitátorov Vladimíra Durdíka, Dušana Jamricha a Petra Rúfusa.
  6. Viď 16-inové trioly a 16-inové noty na začiatku fráz – napr. v 14., 17., 20., 23., 25. a 27.takte.
  7. Hrali v ňom hudobníci z Československa, NDR, Poľska, Maďarska, Rumunska, Bulharska, Juhoslávie a ZSSR.
  8. LP pod mierne zavádzajúcim názvom Václav Zahradník a hosté Jazzového festivalu Praha 1970 – Interjazz sa nahrávalo 19.-22.októbra 1970 v pražskom štúdiu (Dejvice) vydavateľstva Supraphon.
  9. Vydanie LP sa skomplikovalo kvôli pôvodnému obalu, ktorého autorom bol indexový humorista Marián Vanek.
  10. Branislav Valanský – Ladislav Gerhardt (písomná absolventská práca), 1998.
  11. Jaro so Zeleňákom tvorili rytmiku známej rockovej kapely Fermáta.
  12. Album sa nahrávalo v roku 1977 a vyšlo o rok neskôr, v roku 1978.
  13. 1982
  14. Ide o nemecký pojem „deutschsprachige raum“ používaný v súvislosti s časťou alebo celým územím Nemecka, Rakúska, Švajčiarska a Luxemburgu.
  15. 1986-88
  16. Ruský výraz pre mladého muža v pubescentnom období.
  17. Ide o divadlo, ktoré v roku 1978 založila vo Viedni rakúska herečka a speváčka Topsy Küppers.