Ron Carter (*1937), žijúcou legendou jazzového kontrabasu. Je to hudobník s rekordným kreditom v počte nahrávok. Dodnes účinkoval na viac ako 2.200 tituloch. Keďže je Ron Carter stále aktívny, tento počet bude ešte určite rásť.
Keďže sme sa jeho hudobnému životopisu venovali na inom mieste, zameriame sa na analýzu nahrávky skladby Johna Coltrana Some Other Blues. Vznikla ako súčasť inštruktážneho materiálu vydavateľstva Jamey Aebersolda v roku 1982. Nahralo ju trio v obsadení: Harold Mabern – p, Ron Carter – b a Adam Nussbaum – ds.
Harmonicky ide o modifikované 12-taktové blues, ktoré má v 6.-8.takte zmenenú štruktúru. Téma sa hrá 2x, po nej nasledujú od 25.taktu improvizačné chórusy.
V 32.takte použije ako reharmonizáciu double-chromatic approach.V 3.chóruse začína používať vyšší register nástroja. Zaujímavý je 56.takt s tónom „f“ na ťažkej dobe, čo je reharmonizácia celého taktu na D7#9. V 59.-60.takte ide o motivickú reharmonizáciu, ktorá má však aj harmonickú logiku. Pôvodný postup | F7 | Gm C7 | by sa dal prečítať ako | F7 Bb7 | G7 C7 |.
V 68.takte je opäť použitý double-chromatic approach, tentokrát však na akord D7.Obľúbeným postupom Rona Cartera je striedanie kvinty s oktávou, ktoré používal už Paul Chambers. V našej ukážke sa vyskytuje na viacerých miestach, napríklad na začiatku 5.chórusu, čiže 73.-74.takt. Carter často artikuluje štvrťové noty walking-bassového sprievodu ako swingované osminové noty, pričom druhá (krátka osminová nota) býva u neho zdusená. Je to technika hry nazývaná „ghost-note“, keď je zvuk jednej z osminových nôt zdusený okrajom dlane pravej ruky. Ďalšou rytmickou špecialitou je používanie staccatovaných osminových nôt. Sú to napríklad noty na ťažkej dobe v 7., 8., 14., 30., 35., 52., 69., 70.takte a mnohých ďalších miestach. Typická je u Cartera triola, ktorá má všetky tóny „zdusené“ . Výsledný efekt má perkusívny charakter, v notách som ho zapísal tak, že som hlavičky nôt zamenil za písmeno „x“. Takúto perkusívnu triolu nájdete napríklad v 78., 102., 115. a 139.takte.
Zaujímavou časťou sprievodu sú glissandá v 6.chóruse, ktorú sú zároveň reharmonizáciou. V 90.takte namiesto |Bb7| sa dajú prečítať akordy |Fm7 Bb7#11|, v 91.takte je |F7| zmenené na |Gm7|, v 92.takte je |Am D7| zmenené na |Db7#11|, v 93.takte je |Gm| zmenené na |Cm7 F7|, v 94.takte je |C7| zmenené na |Bm7 E7|, v 95.takte |F7| na |Dbm7 D7#11| a v 96.takte je |Gm7 C7| zmenené na |Gm7b5 C7|. Na začiatku 7.chórusu používa na ťažkú dobu v 97.-99.takte a 103.takte tón „c“, čo sa dá chápať aj ako dominantná zádrž. Neobvyklý je postup basovej linky v 104.takte. Ide pravdepodobne reharmonizáciu cez double-chomatic approach okolo cieľového tónu „fis“, čo je tercia akordu D7. V 9.chóruse ja zaujímavé štvornásobné opakovanie trojdobého motívu v 121.-123.takte a jeho rozvedenie na subdominantu v 124.takte. V 130.takte je opäť reharmonizácia |C7| na |Gm C7| a v 131.takte je |F7| zmenené na |F7 D7|. Začiatok 10.chórusu je opäť zádrž na dominantnom akorde, keď na ťažkých dobách v 133. a 135.takte je „c“. 134.takt je evidentne reharmonizovaný z |Bb7| na |Bb7 Bdim7|.
V 140.takte „b“ na ťažkej dobe, opäť použitie chromatic approach, pričom implikuje D7#5. V 152.takte je zaujímavá kombinácia tónov z palcových polôh a prázdnych strún. Takt 153. je pre Cartera dosť netypický. Hra v palcových polohách je u neho skôr vzácnosťou.
V 12.chóruse v 157., 158., 161., 163. a aj 164.takte (D7) programovo používa na ťažkej dobe tercie akordov. V poslednom improvizačnom, čiže 14.chóruse používa na gradáciu dvojzvuky (kvinty) v 181. a 185.takte. V 193.takte nastupuje repetícia témy (2 chórusy).
Basové linky Rona Cartera sú už roky veľkou inšpiráciou pre všetkých jazzových kontrabasistov. Naša analýza je toho nesporným dôkazom.
