Absolútnou lahôdkou, na ktorú som sa tešil už dlhšiu dobu, bola transkripcia basovej linky Eddieho Gomeza v skladbe Chicka Coreu Humpty Dumpty z albumu Mad Hatter. Ide o projekt z roku 1978, v ktorom sa podarilo Coreovi spojiť hudbu Bélu Bartóka s prvkami jazzu a rocku. Pozrieme sa na jedinú skladbu albumu, ktorá má swingový charakter. Spoluhráčmi klaviristu a autora skladby Chicka Coreu sú: Joe Farrell – tenor saxofón, Eddie Gomez – kontrabas a Steve Gadd – bicie nástroje.
Nás bude, samozrejme, najviac zaujímať basová linka Eddieho Gomeza.
Téma, ktorá má 18 taktov, začína unisonom klavíra s kontrabasom za podpory swingujúcich bicích nástrojov. Tie hrajú od začiatku sprievod „na štyri“. V 16.takte má kontrabas výpadok, noty, ktoré by mal v skutočnosti zahrať, sú v zátvorke. V repetícii témy, od 19.taktu sa k rytmike pridáva saxofón. Kontrabas hrá sprievod štýlom walking-bass. Gomez používa pod témou tóny, ktoré exaktne definujú harmonickú štruktúru Coreovej modálnej skladby.
V 28., 30., 31., 33. a 35. takte sú niektoré basové tóny kvôli téme predrazené. Od 37.taktu, čiže prvého improvizačného chórusu, hrá kontrabas už iba obligátne „štyri“. V ďalšom texte upozorním len na miesta, kde Gomez opúšťa sprievodné stereotypy. V taktoch 43. až 46. na akord Bbm7 používa techniku „call and response“ (otázka a odpoveď). V 52.takte pod akord Abm7 nezahrá základný tón, ale melodicky postupuje cez kvinty do Gbmaj7. V 54., 72. aj 90.takte je basovou linkou naznačený akord Bb7 namiesto Bbm7, pretože dominantný akord lepšie navedie citlivým tónom začiatok skladby s akordom Ebmaj7. V 56.takte je kvinta na ťažkú dobu akordu Dmaj7. V 59.takte je na ťažkej dobe #5 z akordu A7#5 a základný tón je odsunutý na 3.dobu.
V 67. a 68. takte je opäť reharmonizácia Abm7 na jeho dvojičku z dominantného jadra Db7. V 71.takte pokračuje v budovaní basovej linky viac na melodickom princípe, keď použije na ťažkej dobe kvintu akordu Gbmaj7. V 75.takte nastupuje na ťažkú dobu terciou akordu Gbmaj7. Od 80. do 84.taktu sa pohybuje vo vyššom registri. Kontrabas je v tejto polohe čitateľnejší, ale nemá potrebnú nosnosť. Tieto štyri takty slúžia pravdepodobne len ako kontrast k predchádzajúcemu vedeniu basovej linky. 85.-86. takt sa dá chápať ako reharmonizácia Eb7 – Abm7, namiesto pôvodných dvoch taktov Abm7. V 88. takte nastupuje na ťažkú dobu cez kvintu, pričom základný tón Abm7 je vynechaný.
Pre Gomeza je typické nadradenie melodického princípu nad harmonickú precíznosť, jeho častým výrazovým prostriedkom je repetícia a obľúbenými intervalmi kvarta a kvinta. Na ťažkú dobu hrá často neakordické tóny, ktoré však pochádzajú zo stupníc, v ktorých sa tieto akordy nachádzajú.
Zaujímavým momentom je použitie molovej stupnice v 139.takte, keď na ťažkú dobu nastupuje neakordickým tónom b, ktorý je však druhým tónom stupnice as-mol, po ňom nasleduje tercia, kvinta a septima akordu Abm7. V 140.takte (stále pod Abm7) nastupuje na ťažkú dobu opäť neakordickým tónom g, ktorý však je citlivým tónom v as-mol, po ktorom nasleduje základný tón, kvarta a opäť základný tón na 4.dobu. Tieto dva takty sa nedajú analyzovať vo vzťahu k akordu Abm7, ale jedine k stupnici, ktorú implikujú. V 142. a 143.takte sú na prvej dobe vždy kvinty. Eddie Gomez tu narušuje kánon vedenia basovej linky: ťažká doba=základný tón akordu. Je to hlavne kvôli tomu, že je skladba hraná v rýchlom tempe, kde sa táto odlišnosť ľahko stratí.
Gomezov prístup je vyslovene melodický, akordy sú tu chápané ako tonálne centrá. Typická je aj motivická práca, ktorú môžeme sledovať v prvých 4 taktoch 10.chórusu. V 199.takte zahrá motív, ktorý potom v každom ďalšom takte chromaticky posúva nadol. Na ťažké doby prídu vždy akordické tóny: pod Ebmaj7 a Dmaj7 je to základný tón, pod akord Gbmaj7 kvinta a pod Fmaj7 tercia.
Počnúc 11.chórusom používa jemnú rytmickú variáciu, keď druhú štvrťovú notu skráti. Zaujímavé je tiež použitie motivickej práce na konci 11.chórusu, t.j. 231.-234.takt. Transkripcia basovej linky končí v momente, keď začína kontrabasové sólo.
Eddie Gomez je kontrabasista, ktorý sa profiloval predovšetkým ako sideman. Štýlom hry pripomína Scott LaFara, ktorého po jeho predčasnej smrti nahradil v triu Bill Evansa. Princípy vedenia basu v triovom formáte sa značne líšia od štýlu typického pre väčšie obsadenia. Štúdium vyššie analyzovanej basovej linky je preto zaujímavým druhom sprievodu. Zo stránky rytmickej spĺňa atribúty štýlu walking-bass (hranie štvrťových nôt na akordy), ale z harmonickej je skôr typický pre tzv.voľné vedenie basu, ktoré používa melodické motívy a stupnice.