Bob Hurst
Bob Hurst (1964) patrí k najlepším americkým jazzovým kontrabasistom súčasnosti. Spolu s legendárnymi hudobníkmi ako Paul Chambers, James Jamerson a Ron Carter pochádza z Detroitu, mesta s bohatou hudobnou tradíciou. Meno si spravil hlavne účinkovaním v projektoch Wyntona a Branforda Marsalisa v 80. a 90.rokoch. Vrcholom jeho pôsobenia na jazzovej scéne je nepochybne album Robert Hurst Presents: Robert Hurst z roku 1992, na ktorom spoluúčinkuje okrem členov kvarteta Branforda Marsalisa aj jeho mentor a starý priateľ Marcus Belgrave. V súčasnosti učí na University of Michigan’s School of Music, Theatre & Dance.
Jeho vlastná skladba Blue Freeze, kompozične ovplyvnená tvorbou Theloniusa Monka, je svojráznym pohľadom na interpretáciu blues. Zvykli sme si, že na profilových albumoch svetových interpretov je tento žáner zastúpený skôr ako „povinná jazda“, než originálny príspevok k interpretácii pôvodu jazzu. Hurst dáva žánru blues sviežosť hlavne rytmickými prostriedkami. Skladba inklinuje vo svojom celkovom delení skôr k šestnástinovému cíteniu.
Vo vedení basovej línie používa často triolu s vynechanou prostrednou notou. V transkripcii je zapísaná ako dve osminové noty, pričom prvá má nad hlavičkou bodku. Ďalším osviežujúcim prvkom v basovej línii je swingová inverzia, ktorú použije v 11.takte na 2. a 3.dobe. Zaujímavý je tiež záver kompozície. V posledných dvoch taktoch zmení obligátny turnaround na dva rytmicky i harmonicky kontrastné takty. C7 je v ¾ a Db7 v 5/4 takte. Ide o 35. a 36.takt témy, ako aj o 47. a 48.takt jej repetície.
Skladba začína sólovým vedením basu, v 4.takte sa pripájajú bicie nástroje (Jeff Tain Watts). Na začiatku 2.chórusu ich nasleduje klavír (Kenny Kirkland) s parafrázou témy. V 3.chóruse sa pripája s témou trúbka (Marcus Belgrave) a v 4.chóruse s druhým hlasom pod témou tenor saxofón (Branford Marsalis). Basová linka pod témou (prvé 4 chórusy) používa blue-notes, z toho na ťažkej dobe v 14., 16., 45., 54.takte. Zaujímavé, že ani tu neznejú cudzorodo. Je to skutočne len vecou kontextu. Všimnite si tiež, ako používa Hurst osminové noty s prírazmi v 49., 51. alebo 61.takte. Na papieri sa to zdá byť prehnané, ale v strednom tempe okolo 120 BPM to znie dobre.
