Bass line + drums in mp3
Ron Carter (1937) patrí medzi špičkových jazzových inštrumentalistov už od začiatku 60. rokov. Svojim precíznym rytmickým cítením, originálnym harmonickým myslením a zaujímavým zvukom ovplyvnil celé generácie hudobníkov. Interpretačne i autorsky sa podieľal sa na viac než 2.200 nahrávkach. Bol tiež jedným z prvých kontrabasistov, ktorí začali bežne používať snímač. Vďaka kombinácii snímača s mikrofónom mal ľahko rozpoznateľný, charakteristický zvuk.
Za jeho predčasný hudobný zenit sa dá považovať spolupráca s kvintetom Milesa Davisa v rokoch 1963-68. Nahrávky z tohto obdobia sú podnes podrobne analyzované, píšu sa o nich vedecké práce a jazzoví hudobníci o nich zanietene diskutujú.
Davis mal pri zostavovaní rytmickej skupiny nového kvinteta šťastnú ruku. Obklopil sa o generáciu mladšími hudobníkmi ako Herbie Hancock, Ron Carter a Tony Williams. Post tenorsaxofónu zastával najprv George Coleman, ktorý však kvôli svojmu konzervatívnejšiemu zameraniu nebol akceptovaný spoluhráčmi. Davis chcel do svojho nového kvinteta Wayne Shortera, ktorý bol však v tej dobe ešte zmluvne viazaný v inej kapele (Art Blakey & The Jazz Messengers). Po krátkom intermezzu s tenorsaxofonistom Sam Riversom, sa stal poslednou časťou skladačky Wayne Shorter, ktorý sa v práci pre toto zoskupenie profiloval neskôr aj ako skladateľ.
Ako prvú sme vybrali ukážku transkripcie basovej linky v skladbe Autumn Leaves z CD Miles in Europe. Záznam koncertu z 27.júla 1963 vo francúzskeho Juan-les-Pins v Antibes, je prvou oficiálnou nahrávkou druhého Davisovho kvinteta (The Second Quintet). Francúzsky chanson Les Feuilles Mortes (Autumn Leaves), je jeden z mála jazzových štandardov, ktorý nevznikol ako hudba k muzikálu ale filmu Les Portes de la Nuit v roku 1945, má netypickú formu 32 taktov AABC. Pôvodná harmonická štruktúra (viď analýza Autumn Leaves) používa doškálne akordy na I., II. a V. stupni Bb-dur a g-mol harmonickej.
V nami transkribovanej verzii preberá úlohu hlavného harmonického nástroja kontrabas. Pozrime sa na basový sprievod pod témou (2x AABC) a tromi improvizačnými chorusmi Milesa Davisa.
1.chorus (téma)
Prvých 8 taktov (časť A) má ešte celkom konvenčný priebeh, ale v 9.takte (repríza časti A) spraví niečo neočakávané: nastupuje na ťažkú dobu kvintou a rozkladá kvintakord Cm smerom nadol. Zaujímavý je 13.takt s predrazenou 3.dobou, ktorá dodáva tomuto miestu nečakaný ťah. Ďalšia reharmonizácia nastane v 17.takte, kde o takt odsunie pôvodný akord Am7(b5) a na ťažkú dobu naznačuje akord Eb13. V 21.takte chromaticky klesá z kvinty Cm7 do F7sus4. V 25.takte vynechá II.stupeň a ide na dominantu (spolu s klavírom sa dá chápať tento akord ako D7sus4). Podobný moment nastane 30.takte, kde začína dominantná zádrž. Najprv je basovým tónom „d“ a v 31.takte jeho tritonálna náhrada, tón „as“. Návrat na toniku (Gm) prichádza až v 32.takte, teda o takt neskôr než zvyčajne.
2.chorus (téma)
Od 33.taktu (kde je opäť rozklad Cm s kvintou na ťažkej dobe) strieda basová línia polové noty so štvrťovými. Veľmi pekne vyznievajú dvojzvuky v zdvihu k prvej dobe (Eb7) v 36.takte a v 38.takte. (D7). V repríze časti A (41.-48.takt) 3x opakuje dvojtaktový melodický motív (systém call and response, čiže otázka a odpoveď), pričom na ťažkú dobu nehrá základný tón, ale vždy terciu. V 42.takte sa na terciu F7 („a“) dostane až cez 2 susedné osminové noty („b“ a „g“). Spomínaný melodický motív v poslednom dvojtaktí repetície časti A (47.-48.takt) začína podobne ako 41., 43., 45.takt, ale končí v 48.takte ako „odpoveď“. V časti B (49.takt) ide na akord Am7b5 cez „double chromatic“, čiže vrchný a spodný chromatický tón k základnému tónu akordu. V 51.-52.takte implikuje v basovej linke postup Gm7-Am7b5-Bbmaj7-Am7b5. Z celého doterajšieho priebehu vedenia basovej linky je jasné, že ide o spontánnu reharmonizáciu, ktorú iniciuje hlavne Carter, pričom Hancock ju viac-menej nasleduje. Výborným momentom je 53.takt, v ktorom sa objaví začiatok chromatického zostupu implikujúci akord Em7(b5). Ide o originálnu reharmonizáciu, pričom pôvodne sa na tomto mieste používa akord Cm7. Motivicky sú veľmi zaujímavo spracované takty 59.-62. Táto exponovaná 4-taktová „baroková“ pasáž slúži ako pivot k dvom synkopicky poňatým A častiam nasledujúceho chorusu.
3.chorus (improvizácia)
Začiatok ďalšieho chorusu buduje napätie úplne inými hudobnými prostriedkami, ako je bežné. Tercia na ťažkej dobe a veľká synkopa určite nie sú obvyklými prostriedkami jazzového jazyka. Napriek alebo práve kvôli tomu je toto originálne riešenie prvých dvoch A častí 3.chorusu správne načasované a dokonale zapadá do kontextu skladby. Zaujímavé je tiež použitie tercií v dvojzvukoch, ktoré má kvôli použitému rozsahu (prázdne struny a tóny v prvej polohe) v taktoch 66.-68. a 73.-76. menej zreteľné vyznenie. Dvojzvuky v taktoch 69., 77.-79., kde je tercia vedená oproti základnému tónu nad oktávou (decima) znejú zreteľne a dokonale definujú harmonické postupy v skladbe. V časti B (81.-88.takt) stoja za pozornosť tercie na ťažkej dobe v 82. a 83.takte. Od 84.taktu sa pohybuje basová linka kvôli kontrastu vo vyššom registri nad g1 (palcová poloha) a používa terciu (86., 89.takt), alebo kvintu (90.takt) na ťažkej dobe.
4.chorus (improvizácia)
V prvej A časti je v 98.-99.takte rozpoznateľný vplyv kontrabasistu Paula Chambersa. Dynamizujúcim momentom je predrazenie 3.doby v 100.takte a 1.doby v 101.takte. V 113.-120.takte je veľmi zaujímavá dominantná zádrž, ktorá obsahuje D7#9 (dominanta v g-mol) a F7 (dominanta v Bb-dur). Časť B „zľudovela“ do tej miery, že sa bežne hráva a je považovaná za súčasť jazzového jazyka, ktorý by mal ovládať každý jazzový hudobník.
