Skladbu napísal Dizzy Gillespie začiatkom 40ych rokov a nazval ju Interlude. Jednu z prvých verzií nahral v roku 1944 bigband Billyho Eckstina so speváčkou Sarah Vaughan. Z kompozičnej stránky ide o bežnú 32-taktovú AABA formu, ktorá však v časti A používa namiesto walking-bass rovné osminové noty a rytmus typický pre karibskú oblasť. Časť A je napísaná v d-mol, pričom časť B je v g-mol a F-dur. Z harmonickej stránky ide v časti A o striedanie akordu Eb7#11 (substitučná dominanta, ktorá vznikla tritonálnou zámenou z prirodzenej dominanty A7) s akordom Dm7 (tónika). Zaujímavé je, že nezačína I.stupňom, ale práve tou substitučnou dominantou na zníženom II.stupni. Časť B je prevzatá zo štandardu Alone Together, pričom jej posledný akord A7#9 by mal ísť naspäť na Dm7. Namiesto toho však ide do Eb7. Súčasťou skladby je aj 8-taktový úvod a 16-taktový interlude hraný ako predel medzi sólami. Jeho posledné 4 takty sa hrajú ako stop-time, v ktorom začína svoje sólo ďalší hudobník bez sprievodu rytmiky. V jazzovej terminológii sa takýto postup nazýva break.
Basová linka, ktorú budeme študovať, sa nachádza na inštruktážnej nahrávke Jameyho Aebersolda Vol.43.Groovin’ High. Na tejto nahrávke sa zišli hudobníci, ktorí sú známi nielen ako prominentní pedagógovia, ale aj vyhľadávaní štúdioví hudobníci. Klavirista Dan Hearle spolupracoval s hudobníkmi ako Clark Terry, Chris Connor, Pat Metheny, Al Jarreau, Dave Liebman, Woody Shaw a Freddie Hubbard. Do roku 2002 bol profesorom na University of North Texas v Dentone. Je svetovo známy ako autor jazzových učebníc, z ktorých by ste si určite mali prečítať The Jazz Language.
Bubeník Steve Davis je spoluhráčom hudobníkov ako Lynne Arriale, Joe Beck, Walt Weiskopf a Wolfgang Lackerschmied. Má však aj veľa nahrávok ako leader vlastného tria. Je autorom 2 vynikajúcich učebníc: Drummers-Masters of Time a Standard Time.
Basista Todd Coolman (*1954) bol spoluhráčom hudobníkov ako Horace Silver, Gerry Mulligan, Art Farmer, Stan Getz alebo Tommy Flanagan. Bol umeleckým vedúcim Skidmorovho Jazzového Inštitútu a v súčasnosti je profesorom na Purchase College vo Westchester County, New York. Je tiež autorom dvoch vynikajúcich kníh, ktoré sa zaoberajú problematikou hrania jazzu na kontrabase: The Bass Tradition a The Bottom Line.
Skladba začína introm so známou basovou linkou v osminových notách, ktorá pokračuje pod témou v častiach A. Časť B je vedená v štýle walking-bass. Dôležitou časťou skladby je 16 taktový interlude s predrazenými osminovými notami v swingovom cítení. Sprievod v časti A sa aj pod improvizáciami väčšinou hráva s basovou linkou s osminovými notami v štýle latin. Coolman však vedie basovú linku hneď od začiatku štýlom walking-bass.
